Je to dobrodužstvo, pri ktorom čítate príbehy vtisnuté do blata. V jesennom čase, akoby sa lesné cestičky premenili na zápisník. Deň po dni na zemi vidíte, kto meral cestu rovnakým smerom ako vy.
Ak máte fantáziu a dokážete si nespútaný život prírody premietnuť v mysli, pohľad do blatistej cestičky posypanej stopami od ratičiek vám privanie príbeh o čriede srnčej ktorá sa pohodlnou cestičkou vybrala z lesa na pašu. Kto by odolal v pozdnej jeseni šťavnatej zeleni na lúčke, ktorú koncom leta zmulčovala horská kosa, aby otvorila cestu mladine.
Inde sa vyjazdená koľaj vtlačená do cesty zmenila na napájadlo dažďovej vody, pretože potok je príliš ďaleko od bezpečných úkrytov. A tu zasa vidno, ako si vykračoval statný jeleň – roháč, popri ktorom sa s odstupom tiahla malá skupinka jeleníc. Istotne to musel byť jeho hárem.
I na okraji lúky vidno vyvalené trsy trávy, to zaiste divé svine rýpali dobroty ukryté pod mačinou – či to boli myši, cibuľky kvetov alebo hľuzovky, to už stopa akosi nepíše. Niekedy je to však omnoho zaujímavejšie.
Na stope šeliem
Keď krajom začnú kráčať medvede, zdá sa akoby ich stopy nemali konca kraja. Kopírujú lesné chodníky, prechádzajú potokmi a ukazujú, kde je čo pod zub. Tu mieria do hustého porastu trniek, inde prezrádzajú miesta, kde poľovníci naložili dobrotu na vnadidlá. Akoby vznikali nové a nové chodníčky, ktoré sú odbočkami z hlavnej trasy.
Takéto cesty plné pravidelných stôp možno merať na celé kilometre a každým dňom máte pred sebou inú časť príbehu. Ešte včera boli miestami kôpky trusu, plného kukuričného šrotu. Dnes vidno narýchlo nahltané jabĺčka spod starej jablone, inokedy zasa mrkvu, ktorá pochodí z vnadidla na tri kilometre vzdialeného. A aj trnková čerň sa javí v truse zveri pričasto.
A ak v najjemnejšom blate na okraje kaluže objavia sa stopy guľkaté, do diaľky volajúce nezvyčajným výzorom – zavše bez pazúrov – to musel by rys. Hoci miluje tiché miesta, kde z pňov či skál sa môže rozhliadať do ďaleka, nájdu sa jeho pochôdzky aj na miestach nečakaných.
Trofeje, na ktoré netreba povolenku
Nemusíte byť ani poľovníkmi, ani prísť za loveckými zážitkami do zvernice. Ak máte radi prírodu a radi by ste si stopy – trofeje prezreli v kľude domova, nič nestojí tomu, aby ste začali s pestovaním novej záľuby.
Ak do batohu pribalíte k vode sadru a hrnček, môžete momenty vpísané do blata zachytiť na večnosť časov. Namiešate sadru ako detektívi, vlejete ju do stopy a keď sa budete z malebnej vychádzky vracať domov, pozbierate svoje úlovky. Nebojte sa ich nechať bez dozoru – veď ktože by ich bral.
Spočiatku sú krehké, takže spravíte dobre ak ich vylúpnete veľkým nožom spolu s blatom. Potrvá možno deň, kým doma spevnejú. Avšak nie kdesi pri piecke, ale v chladnom kúte chodby. Kým sadra stratí svoju jemnosť, hlina bude stále tvárna a pružná.
Špajdľou či paličkou ju povyberáte v kúskoch zo zákutí a hneď budete vidieť viac, ako v lese – hoci i na štyroch s lupou nad stopou. Z medvedej stopy razom vyjavia sa ohromné pazúre a popri nich jemná štruktúra odtlačku jeho mäkkých brušiek na ktoré našľapuje.
A aj stopy rysa sa javia byť plné detailov a jelenia stopa získa viac majestátnosti, ako sa vám javila priamo v teréne. Sadra časom vyschne, zostane ľahučká ako pierko a možno príde na deň, keď sa pustíte do rámovania svojich trofejí na stenu, aby ste mali vždy pri obúvaní topánok na vychádzku pred očami stopy tých, ktorých môžete stretnúť naživo.
Perfektný nápad! ďakujem za skvelú inšpiráciu, už viem ako zabavím vnúčatá cez dušičkové prázdniny. Konča záhrady máme samé vytlačené kopýtka 🙂
MNE SA ODLIATOK PODARIL IBA RAZ V ZIVOTE, BOLA TO STOPA RYSA, AJ TO SOM SI JU KRVOPOTNE VYREZAL NOZOM Z ILOVITEJ HLINY A ODNIESOL BEZ POSKODENIA Z NIEKOLKOHODINOVEJ TURY DOMOV A DOMA ODLIAL 🙂