Je to tá najkratšia trasa, ktorú treba prekonať s bremenom. Načriete lyžicou do misky, naberiete na ňu ryžu s mäsom a pridvihnete ju smerom k ústam. Riešite to deň po dni, v tábore, na vyhliadke a niekedy možno aj za pochodu. Jesť sa musí.
V čom sa všetky tie lyžice, vidličky, sporky a príborové sady navzájom líšia? Ak sa stravujete denne v prírode, vo všetkých ročných obdobiach, postupne si spravíte vo veci úplne jasno. Univerzálne riešenie neexistuje.
Plasty trpia na nehody
Sú tiché, neprimŕzajú k prstom, nezničia riad a ak príde na núdzu, možno vám pomôžu aj oheň založiť v nepriateľskom, mokrom lese. Plastové lyžice a sporky sú univerzálom, ktorý je mimoriadne vhodný do prírody.
Po dojedení ich utriete do vreckovky a sú opäť fit. Avšak iba do chvíle, kým sa stane nečakaná nehoda.
Stačí jediné puknutie a máte z jedného kusu príboru dva, alebo jeden s mimoriadne krátkou rúčkou. Tí, čo používajú štíhle sporky od Light My Fire vedia o tom svoje. Sú pružné, slúžia spoľahlivo, ale po čase príde deň, kedy bez najmenšej námahy, pričinenia, či dôvodu jednoducho puknú nadvojo.
O kus spoľahlivejšie sú sporky firmy Wildo. V ruke sa vám nerozpadnú, proti prehýbaniu ich chráni priečne profilovanie. Materiál je pevný nie z podstaty ale plochy prierezu. Ak si však na spork nešikovne kľaknete, pukne bez toho aby sa musel priveľmi prihnúť. Nie je to plast, ktorý by v ohybe obelel a žil ďalej.
Kupilka používa pružný drevoplast, ktorý sa radšej ohne ako zlomí. Ak však nešikovne stúpite na lyžicu, ktorá je spolu s kuksou na lesnej hrabanke takmer neviditeľná, dopadnete tiež s nečakanou zlomeninou.
Žiadny plastový príbor by nemal byť skladací a žiadny nepatrí do rozpálenej panvičky na uhlíkoch táboráka. Na varenie v hrnčeku či ešuse sa dajú použiť, určite ich však nenecháte parkovať v nádobe tak, aby sa po dlhý čas dotýkali dna.
Nerez je ťažký
Nerezové lyžice, vidličky ale i sporky sú fajn do kempu. Ak varíte na oceľovej panvičke, v obyčajnom hliníkovom ešuse, alebo vyškrabujete z liatinového holandského hrnca pripálenú večeru, môžete sa do nich oprieť celou silou. Znesú oheň, pád do pahreby, ale aj záber s vypätím všetkých síl.
Hygiena je výborná, lesklý povrch poutierate a príbor je zasa ako nový. Ak však nerezom siahnete do termosky, titánového hrnčeka alebo riadu z eloxovaného hliníku, nikdy to nie je ono. Raz sa ozýva cinkanie, inokedy zvuk ktorý vás napomína aby ste povrch nádoby neškrabali.
V armyshopoch nájdete pekné sady vzájomne spojené otváračom, aby ste si nemuseli chystať samostatné vrecúško pre ich prepravu. Nerez je však ťažký, takže ak začnete počítať gramy a hľadať miesto kde sa dá ušetriť, budete sa po príbore z nerezu obzerať.
Eloxovaný hliník brzdí hygienu
Ak vezmete do rúk príborovú sadu z hliníkovej zliatiny s eloxovaným povrchom, máte pocit akoby sa vám do rúk dostala kozmická technológia. Príbor je mimoriadne pevný a súčasne ľahučký. Je radosť nosiť ho so sebou.
Použijete ho na varenie, vydolujete s ním z bariérového vrecúška jedlo z každého rohu, nožom si natriete na chlieb paštétu i syr. Ak však máte siahnuť do termosky, hliníkovej nádoby alebo na teflónový povrch, asi si to rozmyslíte.
Eloxovaný hliník má drsný povrch a škrabe oveľa viac ako nerez. A tam je aj trocha kameň úrazu. Z pórov nevyutierate všetok omastok. Z vrúbkov noža nepovytierate zvyšky syru. Hygiena tak troška trpí a neraz si pomôžete s horúcou vodou.
S titánom je to podobné. Čosi si priplatíte za materiál a tým to zvyčajne končí. Často sa stáva, že od pohľadu eloxovaný titán od hliníkových zliatin jednoducho nerozoznáte.
A čo drevo?
Asi každý zálesák si strúha lyžičky, vidličky, kuksy, misky a lopáre. Je to príjemné remeslo, pri ktorom sa uvoľníte pri práci s drevom. Cibríte si zručnosti, kocháte sa krásou materiálu a postupne zdokonaľujete aj funkčnosť.
Drevená vareška na varenie je fajn. Dovaríte, hodíte ju do ohniska a ste za vodou. Podobné je to aj s lyžicou, ak si vždy vystrúhate novú. Ak by ste však chceli jednu, jedinú používať znova a znova, verte tomu že niet spôsobu ako ju udržať fit – bez pachutí, zápachov a histórie, ktorá sa vám prebíja na oči.
Strúhate znova a znova, ak vám to počasie a klíma dovolia. V lete fajn zábavka na tábor, v zime by ste zostali hladní ak by ste sa spoliehali na obed, ktorý máte v termoske alebo na variči.
No mám light my fire tak aspoň viem na čo sa mám nachystať. A že mám v zálohe nosiť aj kovovú lyžicu
Sporky jsem zlomila už dva, protože je nosím v tašce/ batohu pořád. Blbé na nich je i to, že jsou krátké, a snadno se v ešusu utopí, a když s nimi člověk míchá něco nad ohněm, ožehnou se mu prsty. Takže za mě je jediná alternativa dřevěná lžíce, protože je lehká, vcelku pevná, a při troše údržby vydrží i několik sezón. Ale je potřeba se o ni starat, neumývat prostředky na nádobí, nenechávat na ní zaschnout zbytky, nemáčet dlouho ve vodě a semtam namazat. Zatím se mi nikdy nestalo, že by mi lžíce smrděla, většinou je vyhazuju, protože už jsou prostě opotřebované a roztřepené.
Tiež mám rád drevo a rád si vyrezávam. Nedokážem však drevo udržať fit, tak ho po použití pálim v ohnisku. Je na to nejaký osvedčený trik?
Včelí vosk sa rozpustí do jedla a na dreve nezostane. Ľanový olej zasa vyschne a póry dreva nevyplní. Kokosový olej sa do dvoch mesiacov úplne pokazí, rovnako olivový a slnečnicový. Možno masť bravčová vydrží bez zápachu dlhšie, ale iba kým sa nezačne drevený riad používať.
Nevysychavé oleje sa pomiešajú s tými čo sú v jedle, takže z lyžice cítiť guláš už po prvom jedení a nedá sa to nijako už umyť. Veď to každý pozná z kuchynských varešiek a lopárov. Horšie je to s kuksami – ich vyrezávanie trvá oveľa dlhšie. Na kávu zvlášť a na čaj druhú a nikdy nič iné do nich. Tiež sa vône nedajú vymyť von. Teda aspoň mne.