S konzervami do prírody

Nepokazí sa v nich jedlo v horúčave, nezničí ich mráz,  nevytečú pri nehode a ak príde na zohrievanie, sú ako hrniec s chutným sústom vo vnútri. Plechovky sú najlepším balením jedla na vychádzky do prírody, ak netreba kalkulovať s každým gramom váhy.

Nie je tajomstvom, že nejedna z nich chutí omnoho lepšie zohriata ako za studena – bez ohľadu na to, či sa v nej ukrýva zobákový guláš, štedrá porcia mäsa z tuniaka alebo plnený kapustný list. Sú však veci, ktoré platia pre každú z nich úplne rovnako.

Para musí von

Čím viac vody v jedle je, tým rýchlejšie sa konzerva nad plameňom variča začne nadúvať. Otvárač alebo nôž sa preto do každej z nich musí zahryznúť skôr, ako sa pustíte do ich ohrievania. Inak sa môže stať, že sa ozve rana a trenčiansky párok s fazuľou vyzdobí konáre okolitých smrekov. A možno aj vašu tvár.

Je síce pravda, že v továrňach prejde každá konzerva varom, prebieha to však úplne inak ako na ohni. Všetky plechovky putujú do parného kúpeľa, pri ktorom teplota nestúpa vysoko. I preto sa nezničia a takúto úpravu prežijú aj tenké konzervičky z hliníkovej fólie.

Každá z nich má rúčku, ktorá nepáli

Je úplne jedno, či má plechovka trhacie viečko s očkom, alebo ju treba vypáčiť otváračom. Oboje poslúžia pri ohrievaní a varení rovnako. Ak ich otvoríte iba dopoly, stane sa z nich rúčka, ktorá nikdy nepáli. I tú najväčšiu konzervu z bublajúcim ohňom bezpečne preložíte do trávy, aby jej vnútro nezhorelo.

Hoci sa nováčikom v prírode môže zdať, že polootvorené viečko nevyzerá pekne, ba ani bezpečne, pravý opak je pravdou. Ak by sme konzervy vždy otvárali celé, asi by sme museli mať nejaké klieštiky, aby sme ich dokázali z ohňa zložiť. Každý iný pokus o improvizáciu je omnoho menej bezpečný a pohodlný, ako lapiť plechovku za jej odklopený vrchnák.

Nie každá znesie priamy oheň

Zdá sa, že výrobcovia nepočítajú s tým, že si budeme nosiť konzervy do prírody, aby sme ich tam zohrievali na priamom ohni. Kým sa rozhodnete pre svoje osvedčené značky, skúste a pozrieť aj na plech samotný. Ak je na vnútornej strane potiahnutý bielou vrstvičkou farby, vedzte že nebude jednoduché vycediť ju z gulášu von.

Keď plameň plech nahreje, na farbe sa vytvoria pľuzgiere a odlúpne sa do jedla. Takáto konzerva potom vyžaduje špeciálnu starostlivosť a pri ohrievaní si budete musieť vyberať cestičku, kedy sa plameň k farbe nedostane. Takéto konzervy používa napríklad náš podtatranský Tatrakon.

Prednosť majú aj tie konzervy, ktorých bočné strany nemajú farebnú potlač na plechu. Na väčšom ohni nebudú dymiť a zapáchať. Žltý plech je fajn, papierová etiketa ktorú možno ľahko odtrhnúť taktiež.

Ohrievanie nie je rovnomerné

Je to rovnaké na plyne, pevnom liehu i ohnisku z dreva. Konzerva sa pripaľuje na mieste kde ju oblizujú plamene a na okrajoch zostáva jedlo studené. Akoby sa teplu vôbec nechcelo napredovať. A to hlavne v hustých konzervách, ktoré majú málo šťavy.

Miešanie je preto najlepšou taktikou. Najprv rozbiť usadený spodok ešte za studena a potom keď začnú šťavy rednúť a vybiehať nahor, opäť všetko premiešavať. Plastová lyžica je fajn, len ju nenechajte v konzerve, aby sa neroztopila o horúci plech. Miešanie je to najlepšie čo môžete pre zohrievanie urobiť.

Ešus špiniť nemusíte

Ak vám na nervy lezie pripaľovanie konzerv alebo farba v ich vnútri, riešením je ešus. Netreba však hneď vykydnúť konzervu do neho. Stačí ak ho napustíte vodou a konzervu zohrejete v kúpeli. Cez vodu sa nikdy nepripáli a ak máte čas, ani nič miešať netreba.

Niekedy sa pritrafí konzerva, ktorá sa do ešusu nevmestí. Vtedy stačí ak sa bude zohrievať v pare. Ak šetríte palivom, je fajn ak sa v ešusi varí čaj a horúca para nad ním zohrieva veľkú konzervu s poživňou. Funguje to spoľahlivo a ak ste sa niekedy pokúsili natrepať francúzsku vojenskú konzervu do ešusu, iste ste prišli na to, ako dobre zapadá do jeho vrchného lemu.

Jedna konzerva môže ohriať druhú

Nie, nie je to žiadny nezmysel. Varič, ktorý vám zohreje konzervu s plnenou paprikou možno máte pobalený vo vaku bez toho, aby ste o tom tušili. Tuniak alebo rybičky v oleji majú v sebe ten dar. Vo fabrike do nich naliali olej, ktorý môžete použiť ako palivo. Len šidlom otváracieho noža prerazíte dieru do plechu, zasuniete do neho kus skrúteného papiera a zapálite.

Takýto plameň v bezvetrí horí na plechovičke tuniaka v oleji Giana približne 35 minút – bez stráženia a obsluhy. A to je čas, počas ktorého máte z konzervy svetlo a teplo bez toho, aby ste sa zahryzli do jej obsahu. Olej vyhorí a mäso s vodou zostanú. Čím viac oleja a menej vody vo vnútri je, tým dlhšie bude horieť, takže nie je problém nájsť konzervy, ktoré majú omnoho viac talentu.

Tuniaková konzerva sa narozdiel od tej čo nad ňu zavesíte nezohreje, v chladnom dni však aj to málo tepla padne vhod. Nie, všetok olej nikdy nevyhorí. Ak voda zmáča knôt, môžete ho vždy vymeniť za druhý a pokračovať.